10 vecí, ktoré ja robiť nikdy nebudem, keď budem matkou 1. časť

Reči sa vedú a chlieb sa je


Mám jednu kolegyňu, ktorá má presne také isté názory, ako som mala ja v jej veku (niežeby som bola stará, ale skôr narodená :-)) Spoznávaš sa?...ja nikdy nebudem mať deti, a bože tí rodičia sú hrozní, nevedia si ukočírovať dieťa, zas je hore v bare klub mamičiek, katastrofa).
Áno, bola som presne taká istá, a vravela som si, že ak náhodou aj budem mať deti, ja budem totálne iná. Veď vo všetkom ostatnom som dokonalá, prečo by som aj v materstve nemala byť? 
Ešte ani tehotná som nebola a už som vedela čo budem a čo nebudem robiť. Ja predsa budem minimálne matka č. 1. V hlave som si urobila zoznam vecí, ktoré som si sľubovala dodržiavať (ale viete ako to je, ak chcete rozosmiať Boha, oboznámte ho so svojími plánmi). Niektoré moje predsavzatia som porušovala už počas tehotenstva :-(. Tu je iba výcuc vecí, ktoré ja "nerobím" :-)


1.) Nebudem kojiť na verejnosti!!!
"No tak toto ja určite robiť nebudem. Tie ženské sa nehanbia? Kojiť na verejnosti? Fuuuu" 
Tak. To som si vraviela pred pár rokmi. Karma mi to teda vrátila...príroda mi do vienka nadelila dosť veľké proporcie. No v tehotenstve nabrali ešte brutálnejší rozmer. A po pôrode ani nehovorím (až po pôrode som konečne pochopila, prečo ma tak príroda obdarila a načo skutočne majú slúžiť). 
Na jednej strane výhody, na druhej nevýhody...Jednou z nevýhod je, že nenájdete na nich podprsenku. Aj tie najväčšie čísla sú vám úplne nanič :-(
A ak to na malého príde niekde vonku  (častejšie ako by som si kedy myslela), chvíľu trvá kým "vytasím" svoje "zbrane". Vykotúlať "tie moje melóny" z malej podprdy, obrovský športový výkon... Takže sa už ani nepozastavujem nad tým, že ich videla polovica Košíc, a tá druhá na to ešte len čaká :-). Mám na výber, ostať doma (totálne blbý nápad), alebo chodiť na výlety a tam musí ísť všetka hanba bokom (či už je to kaviareň, reštaurácia, výlet v lese, na Alpínke, na Aničke, ambulancia u zubára či gynekológa, obchod, a i). Ale určite je to pre mňa jednoduchšie, pretože mliečny bar je otvorený nonstop a nepotrebujem čakať kým sa zohreje voda.

2.) Malý bude od narodenia spať v postielke!!!
"Povedali, že mu hrali". 
 Pred pôrodom ma všetci strašili, že sa nevyspím, budem pochodovať po byte s plačúcim dieťaťom a pod. No čo už, psychicky sme sa s chlapom pripravovali na bezsenné noci v Košiciach. Na začiatku som malého naozaj dávala do postieľky...naozaj som bola nevyspatá, budili sme sa každé dve hodiny a ďalšie dve hodiny som ho kojila na rukách. Keď konečne zaspal a dala som ho do postieľky tak som ho kontrolovala či dýcha... No ja sa na to môžem vy(nebudeme vulgárni)...Prečo nevyužiť moje obrovské prednosti, o ktorých som hovorila v bode 1?Tak som to teda poriešila jednoducho...dala som si malého do postele a basta. Keď sa začína preberať a v spánku hľadať cicu, strčím mu ju do pusy a spíme ďalej. Niekedy si to ani nepamätám. Myslím, že je to naozaj lepšie ako pobehovať s babätkom a uspávať ho každú pol hodinu (tak často sa mi totiž v noci prebúdza). Kde sú tie časy, keď pospal aj dve hodiny? Ten nešťastný spánok náš...


3.) Nebudem rozprávať v množnom čísle!!! 
"No to teda nikdy." 
Nechápala som, prečo stále mamičky hovoria: "Už máme prvý zúbok, už sa plazíme, už chodíme..." liezlo mi to na nervy. Veď snáď dieťa má zub, dieťa sa plazí, dieťa chodí. No jasné... 
"Mamiiiii, stále zvraciame. Je to normálne?" (nebojte sa, ja som nezvracala :-)) Telefonovala som s mamou na tretí deň z nemocnice. 
"Pán doktor, už týždeň sme nekakali, je to normálne?" (zas to nebol aj môj problém, ja "to" mám úplne v poriadku) znela ďalšia otázka na kontrole u doktora, ktorý nám pomáhal so žltačkou.
"Ešte ani neštvornožkujeme," zas odpoviem, ak sa ma pýtajú, či už stojíme. Katastrofa, ani sama neviem, kedy sa to stalo, a stále si poviem, že nabudúce sa mi to nestane, dám si pozor. Ale keď ono stále mi to akosi újde.
"Hurááá, spapali sme kúsok jabĺčka..."

4.) Neprestanem sa o seba starať!!!
Tí, čo ma poznajú vedia, že stále som sa o seba vzorne starala. Určite sa nestalo, žeby som vyšla z domu neupravená, nenalíčená či krásne neoblečená :-) (prosím dievčatá, vedúca, zdržte sa akýchkoľvek komentárov, tu som za čaju). Ale nie, teraz vážne.
Česala som sa, umývala som si zuby, prezliekla som sa ráno z pyžama...stále som mala na sebe čisté a nepotrhané veci (taká je pravda). Ešte aj počas tehotenstva, kde som vyzerala super krásne :-). Ale akonáhle sa malý narodil, ani neviem ako, bolo mi totálne jedno čo mám na sebe, hlavne, aby som sa do toho zmestila. Ak si umyjem zuby dvakrát do týždňa, beriem to za úspech a o česaní sa radšej nebudem ani vyjadrovať. Minule sa mi urobil taký uzlík na vlasoch, ktorý som nevedela rozčesať, tak som ho jednoducho odstrihla (a nebolo to len raz). Momentálne mám úžasný účes, jedná strana krátky prameň, druhá strana dlhý prameň...to už nevyrovná ani ten najlepší kaderník. A momentálne mám doma takého kaderníka, ktorý chytí chumáč vlasov a bez problémov vytrhne (prečo tu príroda nebola taká prezieravá a nenadelila mi vlasov viac...:-() 

5.) Nebudem mať všade bordel!!!
Všetci tí, čo ma poznajú, vedia aká som poriadkumilovná (zas prosím, zdržať sa komentárov). Stále som musela mať vygruntovaný byt, prach poutieraný, riad poumývaný, podlahu vydrhnutú, v skrini komínky zo šiat, poukladaných podľa ročných období :-). Ale no, trochu preháňam, ale pravdou je, že som sa ako taký poriadok snažila dodržiavať. Hlavne, keď som ešte počas tehotenstva mala času do aleluja, a nevedela som do čoho pichnúť, tak som upratovala. 
Kým som sa nevrátila z pôrodnice. Kto mohol očakávať, že prvé dva mesiace strávim v posteli s cickou vonku a malým v náručí? To dieťa ma nepustilo ani najesť, kde ešte upratovať. A tak, táto nemilá povinnosť pripadla na môjho chlapa. A ujal sa jej so všetkou poctivosťou. Naozaj každý deň upratoval, umýval riad, pral, dokonca žehlil a varil (tak, ale toto robil aj predtým lebo ja a kuchyňa? Vražedná kombinácia, ale o tom možno niekedy neskôr...). A keby nebolo jeho, tak s malým si obliekame šaty, ktoré nevidia len hlupáci (viď. Cisárové nové šaty), nejem, a vrstvy prachu  by nás pochovali za živa. Takže, toto predsavzatie sa mi celkom podarilo udržať, ale vďaka tomu, že som svoje povinnosti hodila na niekoho iného (teda na môjho milého). 

6.) Nebude sa celý svet točiť okolo detí!!!
Hmmm, nikdy som nerozumela kamarátkam, ktoré s malými deťmi stále na stretnutie meškali. "Meškáš!" vrieskala som po nich. Výhovorky typu, vieš, ešte sme museli ísť na záchod, ešte sme museli fúkať do púpavy, som nechápala. Schytím decko a idem nie? Kto je tu pánom? 
Až teraz som naozaj pochopila, kto je pánom a kto sluhom :-). Hneď mi dal najavo, čo si myslí o tom, keď si chcem pozrieť nejaký film, alebo ísť raz za mesiac na dve hodinky s kamarátkami na čaj, či si do paláca zahrať Activity raz za dva mesiace... 
V zime, som mala stretnutie s kamarátkou (bezdetnou). Už som desať minút meškala, keď sa mi ho konečne podarilo navliecť...jedna vrstva, druhá vrstva, tretia vrstva, uväz šatky. Ja už som bola naobliekana (tri vrstvy plus obrovská zimná bunda), blížila som sa k dverám, keď som začula známy zvuk na malého dolných partiách a jeho spokojný úsmev :-). Výborne. Kamarátka určite hromží...rozmýšľam, stojím pri dverách, idem, nejdem, idem, nejdem...tak som sa vyzliekla, rozviazala šatku, dala dole tretiu vrstvu, druhú vrstvu, prvú vrstvu... "voňavá" plienka letela do koša...zadok pod sprchu...zas utrieť...navliecť novú plienku, prvá vrstva, druhá vrstva, tretia vrstva...(zo mňa sa lialo, prekúrený byt, tri vrstvy na sebe, takto mám ísť do zimy? Ale sľúbila som sa, kamarátka čaká...:-)). Keď som dokončila procedúru a malý bol naspäť uvelebený v šatke, z desiatich minút meškania bola pol hodina. Už som si chcela len zapnúť bundu, aby bol malý v teplúčku, keď mi "prdol" zips. "No to sa len mne môže stať!" zanadávala som si od srdca a vytiahla prvú vec z chlapovej skrine (našťastie je dostatočne veľký aby som sa do jeho vecí navliekla aj s malým, a bolo mi totálne jedno, že mám na sebe mužský vetrovku). Vybehla som von, a kým prišiel výťah, malý už spokojne spinkal na mojej hrudi. Už z diaľky som videla nasrdený výraz mojej kamarátky. "Meškáš!" zvrieskla po mne. A ja som vedela, že ani slané potôčiky ktoré sa mi vytvárali pod pazuchou, slané rieky, ktoré tiekli po mojom chrbte, a slané jazierka, ktoré sa mi vytvorili v podpsenke, nie sú výhovorkou za to, že som prišla neskoro. 

A čo keď náhodou zmiznem sa rohom? koniec svetla. "Mama odišla, už sa nevráti", srksne v hlave môjmu synátorovi, tak spustí vreskot. A čo keď zavolá príroda? A súrne? Kde sú tie časy, keď som si v tej malej útulnej miestnosti čítala knihy, časopisy, lúštila krížovky :-). Tak rýchlo som telefonáty prírody nikdy nevybavovala. A keď viem, že hovor bude dlhší, musím zobrať malého, hodiť ho o zem a nechať ho pozerať sa priamo na mňa. Karma si ma našla aj tu. "Panebože, to čo sú za matky, že si deti berú aj tam?" nie je to tak dávno, čo som tieto slová vypustila z úst (prosím neodsudzovať, nehádzať kameňmi, môj malý dokáže ziapať až tak, že sa zachádza. Niekedy musím do neho fúknuť, aby sa nezabudol nadýchnuť. To mám zo záchoda behať so stiahnutými gaťami, aby sa mi nezadusil?). Nie, môj svet sa netočí okolo dieťaťa, môj svet je dieťa :-) 


7.) Nebudem rozprávať iba o deťoch!!!
"A svišť ju potom balil do fólie...no určite". Tiež to poznáte? Mladé mamičky nehovoria o ničom inom ako o svojich deťoch? Tak, aj ja som taká. A vravela som si, že nebudeeeem :-(. Ale keď to jednoducho nejde. Malý spravil tamto, malý spravil hento...o čom inom mám rozprávať? Mali sme také mini stretnutie so spolužiačkami zo strednej (tak päť mamičiek sa nás stretlo...) a hádajte o čom sme sa rozprávali? Ako to jedna z nich skonštatovala "pôrod, cicka, pôrod, cicka, pôrod, cicka...":-) Kde sú tie zlaté časy, a nebolo to tak dávno, keď hlavnou témou našich rečí bolo (a videla si toho šráca? Jeej, tak ten je naozaj feši. A mali sme prvé rande...tak. A vďaka týmto rečiam, sa dnes rozprávame zas len o deťoch :-)) 

8.) Nebudem vláčiť svoje dieťa po rukách!!!
No tak toto som ako tak splnila, ale len vďaka tomu, že moderná doba nám priniesla možnosti rôznych nosičov pre deti :-). Takže šatky, ergonomické nosiče ma zachránili od toho, aby som svoje dieťa musela vláčiť po rukách. Dám malého do niečoho, čo sa dá pripevniť na telo a mám voľné ruky. Tak som sa mohla najesť, tak som mohla poumývať riad či navariť si jedlo (niektorí ľudia s tým vedia aj žehliť, ale môj problém je ten, že neviem žehliť po stojačky, alebo som lenivá, a po sediačky mi dieťa v nosiči máločo vydrží).Takže pravdou je, že dieťa nenosím na rukách, ale nosím ho na klokanka :-). A obaja sme spokojní...kým nedosiahol váhu 10 kíl. Poviem vám, je čo nosiť. A keďže som si ešte stále nezvykla na jeho plač (vreskot alebo skôr ryčanie jeleňa v ruji), tak si ho "šmarím" na seba, a za zvukov indiánskej hudby tancujeme po byte ako blázni :-). Taktiež to využívam na prepravu z miesta A do bodu B, cestu MHD alebo na uspatie. Akurát do parku si vezmem kočiarik...no nie stále je to najlepší nápad. Kým bol menší, tak sa z kočiara ozýval iba plač, akoby ho na nože brali (ktovie po kom to má...žeby po tatkovi? :-)), ľudia od nás bočili. Takže naše prechádzky končili s malým na tele a tlačila som prázdny kočiar. Ale v podstate sme normálni. Teraz, keď sa z kočiara šíria neidentifikovateľné zvuky pripomínajúce mláďatá mačkovitých šeliem (neviem prečo sa nikto nechce nahnúť nad kočiarik a usmiať sa na malého, asi sa boja, čo by na nich vyskočilo...) od nás bočia ešte viac. Preto je pre mňa jednoduchší klokan. Čo ja sa nachodím a navláčim...leje sa zo mňa pot z každej strany. Niekedy si aj dve hodiny nesadnem, kým malý zaspí. Tak prečo tie tehotenské kilá nie a nie zísť? Prečo mi ešte stále váha ukazuje desať kíl plus (dobre, štyri možno päť kíl bude asi tá nepretržitá pracovná prevádzka v horných partiách), ale tých päť kíl? Veď som už našliapala sto jarných kilometrov (už mi aj poradili kúpiť si krokomer a merať si to, možno by som trhla aj svetový rekord...:-) a váha nie a nie sa zľutovať (a nemyslím si, že s tým má niečo dočinenia tá celá tabuľka čokolády, ktorú som zožrala, keď si malého na chvíľu zobral otec. Ani ten obrovský kus koláča, ktorý som vyslovene spustila dole gágorom bez kusania, keď večer malý konečne zaspal, a ja som si sadla ku ksichtknihe a sledovala čo vo svete nového :-)).
Takže po rukách ho nosí moj chlap, aj keď aj on už zobral na milosť tie nosiče, pretože ruky má len dve (na šatku som ho neprehovorila, aj keď neviem prečo, pretože je v krásnej tyrkysovozelenej farbe a neskutočne by sadla k jeho zelenohnedým očiam :-).

Pokračovanie nabudúce.

PS: Bod 9 a 10 sú osobitné kapitoly a budem sa im venovať v druhej časti, pretože tí čo ma poznajú vedia, že to je fakt na dlho. Takže čo sú to za veci, ktoré som nikdy nerobila a nikdy neurobím?
9.) nebudem ustráchaná
10.) nebudem vypatlaná
čistá ja, však?





Komentáre

  1. Super...len v bode 8 uradoval skriatok ;-) - Ale v podstate sme normálny.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Hups... Ach tí škriatkovia. Ďakujem za upozornenie :-).

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Za každý komentár, pochvalu, pokarhanie i konštruktívnu kritiku ďakujem

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Diagnóza: Molusky - to asi nebudú kiahne

Diagnóza: Tetania - novodobý problém mladých

To nevymyslíš, to je naša realita